Stavba začala v tajnosti prvého marca 1993 pod kódovým označením Objekt BD. Tunel viedol z časti Butmir do časti Dobrinja popod medzinárodné letisko. Stavba bola zverená Prvému zboru armády Bosny a Hercegoviny pod dohľadom generála Rašida Zorlaka. Začiatok projektu bol ťažký z dôvodu nedostatku stavebného materiálu a pracovných nástrojov. Chýbali aj skúsení pracovníci. Tunel bol vyhĺbený ručnou prácou. Na jeho vyhĺbenie boli použité iba lopaty a čakany. Viac ako 1200 kubických metrov suti bolo vyvezených vo fúrikoch. Na stavbe sa pracovalo 24 hodín denne v 8 hodinových zmenách. Kopalo sa súčasne z oboch strán. Pracovníci boli vyplácaní v naturáliách, konkrétne jeden pracovník zarobil za jednu smenu jednu krabičku cigariet, ktoré boli v tom čase veľmi želaným a nedostatkovým tovarom. Na stavbu sa spotrebovalo 170 kubických metrov dreva a 45 ton železa na výstuhy. Drevo sa používalo z jednej strany a železo z druhej, pretože na každej strane bol niečoho nedostatok a zároveň niečoho prebytok. Najväčšie problémy spôsobovala spodná voda, ktorá bola odstraňovaná zo začiatku manuálne. Neskôr, keď bola do tunela zavedená elektrina, rúry na pohonné hmoty, elektrické vedenie s telefónom, boli zavedené aj čerpadlá na vodu , ktoré ju odčerpávali preč. Dovtedy bola v tuneli bežne hladina po kolená. Konštrukcia tunela bola dokončená 30. júna 1993, keď sa dve tunelové rúry stretli v strede. Využívať sa začal hneď na druhý deň.
Tunel tvorilo 340 metrov krytého zákopu na Budimirskej strane, 340 metrov tunela pod letiskovou dráhou a 160 metrov na Dobrinja strane. Priemerná výška v tuneli bola 1,6 metra. Najväčší problém s vodou bol uprostred tunela v jeho najhlbšej časti 5 metrov pod povrchom. Vchod na Dorinja strane sa nachádzal v garáži bytového domu. Na druhej strane tunel ústil do rodinného domu rodiny Kolárovcov. Na tejto strane sa dnes nachádza malé múzeum .
Tunel bol zo začiatku iba prašný chodník, kde boli zásoby prenášané na chrbtoch vojakov. Necelý rok po dokončení boli v tuneli inštalované koľaje, na ktorých mohli byť tlačené vozíky so zásobami. Finálna konštrukcia obsahovala aj 12 megawatové elektrické vodiče, pumpy pre odčerpávanie podzemnej vody, rúru na palivo a elektrické osvetlenie .
Tunel sužovali dva veľké problémy. Podzemná voda a kvalita práce. Tunel nemal ventiláciu a každý, kto vstupoval, musel byť vybavený dýchacou maskou.
Tunel bol využívaný Bosnianskou armádou na zásobovanie mesta tovarom, zbraňami, vojakmi. Do jedného vozíka na koľajach sa zmestilo 400 kg. Tunel bol využívaný aj ako úniková cesta zo Sarajeva. Doprava prebiehala oboma smermi vždy len z jednej strany. Denne mohlo byť tunelom prepravených 4000 osôb a 30 ton zásob. Ľudia chodili v skupinách do 1000 osôb. Jednej takejto skupinke trvalo aj 2 hodiny než prešli tunelom. Tunel bol strážený armádou z oboch strán. Povráva sa, že civilisti boli nútení za použitie tunela platiť 120 dolárov za rodinu.
Dnes je na Budimirskej strane vybudované malé múzeum, kde si návštevníci môžu vyskúšať aj pochod malým, asi 20 metrovým úsekom tunelu.
Zdroj: Wikipedia EN Sarajevo Tunel.
Leave a Reply